Úspešný smoliar

Mladý, šikovný, cieľavedomý – tak si na Fica pamätajú mnohí, ktorých politické dráhy sa s ním doposiaľ pretli. Strnulý, kŕčovitý populista, tvrdia všetci tí, ktorí ho pozorujú z väčšej diaľky. Ktorý obraz je bližší pravde?

Robert Fico je extrémne úspešným politikom. Jeho úspechy, najmä pokiaľ ide o sympatie verejnej mienky, sú v pomere k neúspechom v drvivej prevahe, a preto je možno nespravodlivé, že na realizáciu svojich predstáv za celé tie dlhé roky v politike ešte nedostal príležitosť. Vysvetlenie je jednoduché: tých pár neúspechov sa v jeho prípade koncentrovalo vždy len do niekoľkých dní, a aj to len raz za pár rokov. Boli to vždy volebné dni.

.horlivý právnik
Keď po zbabraných voľbách v roku 1994 odstúpil z čela postkomunistickej Strany demokratickej ľavice jej predseda Peter Weiss, za svojho nástupcu označil práve Roberta Fica, vtedy 31-ročného politika SDĽ. Fico bol vnímaný ako mladý, horlivý, pracovitý právnik a veľmi perspektívny politik. Bol tiež nezvyčajne populárny, najmä vo vnútri svojej strany.
Je možné, že svojich spolustraníkov zaujal najmä mladým a dravým zjavom, čo v radoch strany, ktorá sa transformovala na SDĽ z niekdajšej totalitnej Komunistickej strany aj s jej ľuďmi, neboli veľmi rozšírené vlastnosti. Ostatnú verejnosť zaujal – aj keď to až neskôr – najmä tým, že hoci na rozdiel od Brigity Schmögnerovej po novembri 1989 nechcel emigrovať, tvrdil, že si vlastne nijaký November ani veľmi nevšimol. Z jeho slov vyplýva, že pád diktatúry a obnovenie slobody preňho neboli zaznamenaniahodnými udalosťami. Hoci ide o dodatočnú štylizáciu, ktorou chcel zrejme zapôsobiť na tých, ktorí za bývalým režimom cítia nostalgiu, výpovedná hodnota Ficovho vyjadrenia je aj dnes veľmi vysoká.
Od roku 1986 pracoval v Právnickom inštitúte ministerstva spravodlivosti a na pád režimu sa rozhodne nespoliehal. Dá sa to usúdiť aj zo spomienok jedného z jeho právnických spolužiakov, ktorý si aj po rokoch spomína, že študent Fico sa medzi spolužiakmi vraj veľmi netajil tým, že by možno skúsil aj prácu pre komunistickú tajnú políciu – ŠtB.


.cieľavedomý politik
O Ficovi dnes mnohí jeho niekdajší kolegovia odmietajú hovoriť – tak reagovala napríklad bývalá podpredsedníčka SDĽ Brigita Schmögnerová či jeho niekdajší stranícky šéf Peter Weiss. Niektorí však predsa len spomínajú.
Bývalý generálny prokurátor Milan Hanzel spoznal Fica koncom roku 1992. Ako štátny tajomník ministerstva spravodlivosti bol vtedy v podstate jeho nadriadeným – dnešný líder Smeru vtedy pracoval už ako zástupca riaditeľa Právnického inštitútu. „Prirovnal by som ho k Danielovi Lipšicovi, ktorého som spoznal o niekoľko rokov neskôr. Mladý, šikovný, cieľavedomý,“ spomína Hanzel. Podľa neho bol Fico až príliš iniciatívny a horlivý. „Stále prichádzal s rôznymi návrhmi.“ Aj bývalý podpredseda SDĽ Milan Ftáčnik, ktorý sa dnes opäť politicky angažuje ako kandidát strany Smer, spoznal Fica v roku 1992. Fico sa vtedy stal jedným z nominantov SDĽ na poslanca parlamentu. „Išiel o ňom chýr, že je to mladý, šikovný právnik. Svojím vystupovaním to len potvrdil,“ hovorí Ftáčnik. Fico sa predtým v štruktúrach SDĽ neangažoval – na tento post ho presadzoval Ľubomír Fogaš, s ktorým boli kolegovia z Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
„Vždy bol mimoriadne pracovitý, dobre pripravený, všetko mal načítané, vedel kvalifikovane reagovať. Vnímal som ho ako človeka, o ktorého sa možno oprieť,“ hovorí Ftáčnik. Počas prvých rokov v parlamente sa vraj Fico prejavil ako politik, ktorý vie vycítiť, ktoré témy oslovujú širšie publikum.

.kompromitujúce fotografie
Táto schopnosť bola zrejme ďalším dôvodom, prečo v rámci strany jeho kariéra stúpala tak rýchlo. Prišiel rok 1995, SDĽ sa spamätávala z toho, že cez predčasné voľby na jeseň predchádzajúceho roka sa do parlamentu dostala s rozdielom desatín percenta a Peter Weiss sa vzdal postu šéfa strany. Aj keby nebol odporučil za svojho pokračovateľa práve Fica, ten by ním v očiach väčšiny strany zrejme tak či tak bol. O jeho víťazstve nepochyboval nik.
Fico teda logicky ohlásil kandidatúru a túžbu stať sa predsedom nijako neskrýval.
Tu sa však po prvýkrát ukázalo, že jeho volebné dni nebývajú šťastné – len pár hodín pred začiatkom zjazdu svoju kandidatúru šokujúco stiahol. „Ľubomír Fogaš, ktorý bol ďalším kandidátom, ho deň pred zjazdom presvedčil, aby sa vzdal v jeho prospech,“ povedal v roku 1998 Peter Weiss. Prečo, to konkretizovať odmietol. Ani Fico vtedy, čeliac sklamaniu a hnevu mnohých spolustraníkov, nevedel svoj náhly počin nijako dôveryhodne vysvetliť.
Výsledkom bolo víťazstvo tretieho vzadu, dovtedy prakticky neznámeho Jozefa Migaša, ktorý sa okrem iného vyznačoval mimoriadne dobrými kontaktmi na prominentov Devín banky – tá bola vtedy Mečiarovou vládou poverená deblokovať ruský dlh a za škandálnych okolností to aj robila. „Delegáti zjazdu sa cítili podvedení a dali hlas Migašovi ako novému mužovi,“ vysvetľoval si toto prekvapenie Peter Weiss.
Pokiaľ ide o skutočné príčiny Ficovho nečakaného rozhodnutia, v kuloároch sa vtedy intenzívne špekulovalo, že dôvodom sú vraj kompromitujúce fotografie, na ktorých je Fico v chúlostivej situácii s istou poslankyňou SDĽ. „Počul som niečo v tomto zmysle. Aj mňa prekvapilo, ako vehementne išiel do tých volieb a potom kandidatúru stiahol,“ reagoval Hanzel. Milan Ftáčnik sa nechcel k okolnostiam Ficovej kandidatúry vyjadrovať.
„Ešte stále je to príliš čerstvé. Počul som aj túto verziu, ale nemyslím si, že to bol jediný dôvod,“ uviedol s tým, že Ficov krok ho vtedy prekvapil. „Bol som sklamaný ako viacerí členovia strany, ktorí mu verili.“
Sám Fico týmto dohadom čelil konštatovaním, že „vyrobiť nejakú fotomontáž nie je problém“.

.sľopka
Po Migašovom príchode, ktorý sa zapísal do pamäti najmä jeho výrokom, že „prišiel čas oprášiť Marxa“, začala SDĽ voči Mečiarovej vláde uplatňovať takzvanú „SĽOPku“, teda „samostatnú ľavicovú opozičnú politiku“. Tá sa prejavovala neustálymi náznakmi, že SDĽ by eventuálne Mečiarovi mohla pomôcť.
Napríklad v roku 1996, keď sa pre spory okolo Slovenskej poisťovne Mečiarovi takmer rozpadla vláda, sa rebelujúca SNS rozhodla poslušne vrátiť do vlády až po tom, čo niektorí predstavitelia SDĽ ponúkli Mečiarovi spoluprácu v mene „stability“. A politikom, ktorý počas tohto nešťastného a nevydareného manévru vysvetľoval novinárom na chodbách parlamentu, že je to najlepšie možné riešenie, nebol nik iný ako práve Robert Fico.
Po parlamentných voľbách v roku 1998 vznikla zaujímavá situácia – Mečiarova opozícia (SDK, SDĽ, SMK a Schusterova SOP) získala ústavnú väčšinu v parlamente, ale SDĽ dávala ústami Fica a Pavla Kanisa jasne najavo, že SMK by v novej vláde byť nemala. V situácii, keď si Slovensko mohlo po rokoch mečiarizmu konečne vydýchnuť, argumentovali zmesou neuveriteľne úzko stra níckych dôvodov (ľavicová SDĽ by bez SMK mala viac postov a silnejšiu pozíciu) a nacionalistického populizmu (sama SDĽ vytiahla problém Benešových dekrétov a potom sa Fico dramaticky pýtal, „prečo práve teraz treba otvárať Benešove dekréty“). Práve v čase kreovania novej vlády, po rokoch mečiarovského potláčania slobody, obrovskej korupcie, zahraničnej izolácie krajiny, po únose prezidentovho syna, vražde Roberta Remiáša a zmarenom referende, sa Fico verejne vyznal z pocitu, že „štvorkoalícia zatiaľ prináša pre nás viac nevýhod ako výhod“.
Kto by si myslel, že išlo len o bluf, pretože po páde Mečiara aj tak nijaká iná alternatíva neexistovala, len prehliadol Ficov variant, ktorý vyslovil už dva mesiace pred kľúčovými voľbami: jedna z vážnych možností by po voľbách mohol byť vznik vlády SOP, SDĽ a HZDS. Vtedy sa prvýkrát v politike objavilo neskôr už obligátne „HZDS bez Mečiara“.

.odchod z SDĽ
Po voľbách v roku 1998 populárny Robert Fico očakával, že ho strana navrhne na nejaký ministerský post alebo za generálneho prokurátora. Vo voľbách totiž získal najviac preferenčných hlasov spomedzi všetkých kandidátov SDĽ. Opäť však neuspel – ministerské posty obsadili skúsenejší ľavičiari a generálnym prokurátorom sa nestal, pretože nespĺňal vekovú hranicu, ktorá by mu umožnila tento post zastávať. „Nová vládna koalícia nechcela kvôli nemu meniť zákon,“ myslí si Hanzel, ktorý napokon obsadil spomínaný post – podľa neho však SDĽ odsunula Fica cielene. „Odborne aj vystupovaním na verejnosti bol na tom lepšie ako väčšina funkcionárov strany. Jednoducho ohrozoval ich pozície,“ tvrdí. S kandidátom na generálneho prokurátora Robertom Ficom však bol aj iný než vekový problém – a to ten, že v úlohe agenta Slovenska pred Európskym súdom pre ľudské práva sa o sťažnosti exposlanca HZDS Františka Gauliedera, ktorý bol po rebélii proti Mečiarovi protiústavne zbavený poslaneckého mandátu, vyjadroval v tom zmysle, že Gaulieder si podstatnú časť svojich problémov „zapríčinil sám“ a vyhlásil, že je to „typický slovenský sťažovateľ“. Išlo pritom o jeden z najväčších a najvážnejších škandálov mečiarizmu.
Ficovi spolustraníci sa však podobnými sklonmi Roberta Fica nezaoberali. Milan Ftáčnik si vraj spätne uvedomil, že SDĽ mala svojho najpopulárnejšieho politika navrhnúť do funkcie predsedu parlamentu. „Stranícky orgán však odsúhlasil Jozefa Migaša. Hľadanie ďalších funkcií bola len neúspešná snaha zachrániť situáciu,“ vysvetľuje Ftáčnik. Fico totiž podľa neho po voľbách avizoval, že ak sa nedostane do žiadnej verejnej funkcie, rezignuje na pozície vnútri strany. „Mám pocit, že Jozef Migaš nebral túto výzvu dosť vážne. Jednoducho podcenil situáciu,“ dodal Ftáčnik.
Fico teda nijakú funkciu nedostal a z SDĽ napokon naozaj odišiel – aby založil stranu Smer.

.smerom kam?
Zrejme snaha odlíšiť sa od svojich postkomunistických druhov viedla k tomu, že Fico odtedy dodnes už niekoľkokrát zmenil smerovanie svojho Smeru. Najprv to bola „tretia cesta“ a množstvo vyjadrení v zmysle „nie je dôležité, či je mačka ľavicová alebo pravicová, ale či chytá myši“. Tento koncept sa príliš neujal a po voľbách v roku 2002, keď tradičné ľavicové strany prepadli, vycítil Fico príležitosť „diery na trhu“. Preto prišla nová marketingová nálepka „sociálna demokracia“, ktorá je vzhľadom na pozadie Smeru a jeho pochybných sponzorov veľmi diskutabilná, hoci o Ficovom intuitívnom ľavičiarstve asi pochybovať nemožno. Nejasnosti v ideovej orientácii strany potvrdzuje aj spomienka poslanca Smeru Bohumila Hanzela na počiatky tejto strany: „Keď som navrhoval, aby sme otočili stranu viac k sociálnej demokracii, Beňová ma zahriakla, že v Smere je veľa podnikateľov.“ Títo podnikatelia, a ešte viac tí, ktorých v strane nevidno, ale v jej pozadí áno, sú však pre Smer tak trochu aj prekliatím – je to Ficovo najslabšie miesto, ak opomenieme jeho dlhodobú neschopnosť vytvoriť si okruh kompetentných odborníkov a neskĺzavať do stále lacnejšieho populizmu.
V každom prípade, čo si Fico skutočne myslí a čo by prípadne naozaj robil v prípade, že prelomí svoju volebnú smolu, dnes len ťažko odhadovať. Ak nič iné, tak finančné pozadie strany, ktorá funguje na princípe akciovej spoločnosti a jej hlavní sponzori v nej majú silné slovo, a tiež rôznorodé záujmy jeho straníckych kolegov nejakú vážnu prognózu prakticky vylučujú.

.flašíkov druh
Poslanec Smeru Bohumil Hanzel spoznal Fica v lete 1999. V Trenčíne sa vtedy stretlo niekoľko významných ľudí z tohto regiónu. „Ficov prejav mi bol veľmi sympatický. Hovoril o integrácii Slovenska do EÚ a NATO, o sociálnej demokracii, ale aj o podpore podnikania. Chcel založiť stranu, ktorá bude z hľadiska ekonomických pravidiel fungovať ako firma,“ hovorí Hanzel. Aj poslanec Smeru si spomína na Fica ako na mladého a ambiciózneho politika. „Na svoj vek bol veľmi vyzretý. Typický líder,“ tvrdí Hanzel, ktorý sa hneď na druhý deň rozhodol, že sa bude podieľať na založení Smeru. „Stal som sa telom aj dušou Ficov človek.“
Poslanec Hanzel si však všimol, že na Fica mali už vtedy silný vplyv Fedor Flašík aMonika Beňová. „Chodili s Ficom na väčšinu stretnutí, separátne rokovania boli až na výnimky prakticky nemožné,“ spomína. Spojenectvo Fica s niekdajším šéfom reklamnej agentúry Donar, ktorá bola symbolom toho najvulgárnejšieho mečiarovského klientelizmu, sa odrazil aj na podobe kandidátky Smeru pre parlamentné voľby v roku 2002. „Snažili sme sa udržať rovnováhu medzi Flašíkovým krídlom a takzvanými idealistami,“ vysvetľuje Hanzel. Vraj sa to nie celkom podarilo a časom opustilo Smer viacero zakladajúcich členov, ktorí sa vôbec neobjavili na kandidátke – napríklad Iveta Lišková či Martin Hamid. Flašíkov vplyv sa citeľne prejavil aj na kampani Smeru v roku 2002, ktorej koncovka je všeobecne považovaná za nevydarenú a spolu so zlyhaním Fica v televíznych konfrontáciách s Mikulášom Dzurindom sa zrejme podpísala pod ďalší z volebných neúspechov Roberta Fica. Smer získal vo voľbách len niečo cez 13 percent.

.prehra
Slabý výsledok Smeru v predchádzajúcich voľbách vraj znášal Fico veľmi zle. „Prvý týždeň bol veľmi sklamaný, takmer nekomunikoval, odmietal televízne diskusie,“ hovorí jeho vtedajší blízky spolupracovník Bohumil Hanzel a pokračuje: „Bohužiaľ, opäť začal brať na všetky rokovania Flašíka. Koaliční poslanci mi neskôr povedali, že v takom prípade s ním nemali o čom rokovať. Fico vtedy nepochopil tú silnú negatívnu vlnu, ktorá sa niesla s Flašíkom.“
Fico, ktorý na billboardoch pred voľbami ohlasoval túžbu byť predsedom vlády, sa po voľbách úplne vytratil a Smeru trvalo niekoľko mesiacov, kým sa z volebného neúspechu aspoň ako-tak spamätal.
Nasledovala bizarná snaha o skrátenie volebného obdobia referendom, čím Fico po niekoľkých rokoch len kopíroval podobnú iniciatívu podobne porazeného Mečiara. Hoci prezident Rudolf Schuster účelovo určil termín konania referenda na rovnaký deň ako prezidentské voľby (aby zvýšil šancu na prekročenie minimálnej predpísanej účasti), Fico – hoci veľmi populárny opozičný politik – mal v osudný deň opäť smolu. Referendum bolo pre nízku účasť voličov neplatné.

.manévre
Odvtedy sa Fico snaží budovať si čo najlepšiu pozíciu pre nadchádzajúce voľby. Stále väčší dôraz kladie na prívlastok „sociálna demokracia“ a hlavným deklarovaným cieľom jeho strany je „obnovenie sociálneho štátu“. Ani táto stratégia, ktorú inak pre neexistenciu ľavicovej alternatívy asi ani nemožno pokaziť, však nie je bez problémov.
Prvým je, že Ficovi chýbajú autentickí ľavičiari. Snáď jedinými sú Dušan Čaplovič a neustále odstrkovaný Boris Zala. O čo menej má Fico k dispozícii naozajstných ľavičiarov na predných líniách, o to viac je tam podnikateľov, spojených s mečiarovskými privatizérmi či vtedajšími „kapitánmi priemyslu“. Problémom je aj Ficova snaha kľučkovať medzi pozíciou zberača protestných hlasov a lídra modernej „blairovskej“ strany. Prvá poloha predpokladá bezmyšlienkovité kritizovanie všetkého, čo Fico dlho aj robil. Lenže keď táto kritika popiera očividnú realitu (napríklad že Slovensko v posledných rokoch zjavne neupadá), riskuje tým stratu mladých a vzdelanejších voličov. Manévrovanie v úzkom koridore kdesi uprostred je však pre Smer nebezpečná hra. A potom je tu ešte neuveriteľná intelektuálna slabosť Smeru, a to aj v porovnaní s niekdajšou SDĽ, z ktorej Fico vzišiel. Ficova neschopnosť vytvoriť okolo seba tím odborne akceptovaných ľudí do veľkej miery spochybňuje jeho lídrovské kvality.

.rozprávač vtipov
Ako sa Fico za tie roky v politike zmenil? „V podstate je to stále ten istý, ľavicovo orientovaný politik, ktorý má zmysel pre sociálnodemokratické hodnoty. Možno kladie väčší dôraz na marketing,“ myslí si Ftáčnik, jeho druh ešte z SDĽ a dnes kandidát Smeru na starostu bratislavskej Petržalky. „Myslím, že spočiatku bol trochu naivný. Dnes je sila jeho ideálov slabšia ako na začiatku. Navyše je výrazne skúsenejší a tvrdší v rozhodnutiach,“ hodnotí dnes Fica poslanec Smeru Bohumil Hanzel, ktorý sa s touto stranou prakticky rozišiel už dávnejšie. Je Fico človek bez zmyslu pre humor? Jeho tuhé verejné vystupovanie a takmer absentujúca mimika tento dojem vytvárajú. Ale vraj je to úplne inak. „On je úžasný rozprávač vtipov,“ tvrdí Bohumil Hanzel.
Robert Fico to dotiahol ďaleko – už roky je najpopulárnejším politikom a opäť sa považuje za takmer isté, že bude hrať v budúcej vláde významnú úlohu. Ak Smer nebude vo vláde, Fico už dávnejšie avizoval svoj odchod z politiky. A to naozaj hrozí, pretože málokto má takých „neverných“ voličov ako práve Fico.
Aby sa tomuto v mnohých ohľadoch nespravodlivo tvrdému koncu svojej inak úspešnej kariéry vyhol, musela by ho opustiť jeho príslovečná volebná smola.

ROBERT FICO/Predseda strany SMER sa
narodil 15. 9. 1964. Po absolvovaní Právnickej
fakulty Univerzity Komenského v Bratislave bol
asistentom vojenského vyšetrovateľa (v rámci
základnej vojenskej služby), vedecký pracovník
a neskôr zástupca riaditeľa Právnického inštitútu
ministerstva spravodlivosti. Od roku 1992 bol
poslancom NR SR za Stranu demokratickej ľavice,
neskôr predseda poslaneckého klubu
a podpredseda SDĽ. Do roku 2000 bol agentom
SR pred Európskym súdom pre ľudské práva.
V roku 1999 založil stranu Smer.