Politik, ktorého si našla doba

Najdlhšie slúžiaci slovenský premiér, s ktorým sú spojené ohromné úspechy, ale aj množstvo vážnych škandálov a sklamaní. Kto je vlastne Mikuláš Dzurinda a ako sa stal tým, kým je?

Mikuláš Dzurinda nepatril k disidentom a tajnej cirkvi, teda k prostrediu, z ktorého sa po novembri 1989 začalo formovať KDH. Nežná revolúcia ho zachytila na železnici – na Správe východnej dráhy v Bratislave, kde vtedy pracoval spolu s Gabrielom Palackom. Ich priateľstvo je, mimochodom, jedno z mála, ktoré Dzurindovi vydržalo počas celej jeho doterajšej politickej kariéry. Ako neskôr povedal, spoločne tu vyčkávali na koniec režimu. „Pamätám si, že posledné roky komunizmu sme každý pracovný deň začínali spoločne s Palackom čítaním úvodníka Pravdy a hľadali sme aspoň náznaky.
Vždy nás potešilo, keď sme medzi riadkami nachádzali signály nedorozumení medzi komunistickými potentátmi.“ Do politiky aktívne vstúpil až v roku 1991. Keď vtedy hrozil štrajk na železnici, Dzurinda sa podieľal na založení Zväzu dopravy pri KDH a odhováral železničiarov od štrajku. Zväz ho vzápätí nominoval do funkcie námestníka ministra dopravy vo vláde Jána Čarnogurského.

.ekonomický expert
V KDH si veľmi rýchlo našiel svoju agendu. Strana v tom období nemala výrazných ekonomických odborníkov – ak za takých nepovažujeme napríklad insitného a až agresívne protireformného Viliama Oberhausera – a Dzurindovi sa pomerne skoro podarilo upútať pozornosť straníckych špičiek. „Všimol som si ho, keď vystupoval na niektorých našich straníckych akciách. Jeho prejavy k ekonomike boli dobré a mali vnútornú logiku,“ spomína dnes vtedajší predseda KDH Ján Čarnogurský. Aj preto keď sa strana po voľbách v roku 1992 rozhodovala, komu pripadnú mandáty získané v druhom skrutíniu, padla voľba na Dzurindu.
Postupne jeho autorita v strane narastala a dotiahol to až na podpredsedu pre ekonomiku. V roku 1994, keď sa opozícii podarilo odvolať z postu premiéra Vladimíra Mečiara, obsadil Dzurinda v takzvanej dočasnej vláde Jozefa Moravčíka kreslo ministra dopravy.
Jeho imidž ekonomického experta len dokresľuje, v akom stave vtedy slovenská politika bola. Slovo „expert“ totiž možno v súvislosti s Dzurindom použiť len ako veľký eufemizmus, čo sám potvrdil napríklad pri odpovedi na otázku pred voľbami v roku 1998, či sa jeho sľub dvojnásobných platov týka nominálnych alebo reálnych miezd. Oboje, znela šokujúco odhaľujúca odpoveď na túto dobre mienenú otázku.
Čo však Dzurindovi chýbalo v ekonomickom myslení a vzdelaní, nadmieru kompenzoval inými schopnosťami. Bol vnímaný ako veľmi perspektívny, šikovný, pracovitý politik – na tejto charakteristike sa jeho vtedajší súpútnici zhodujú ešte aj dnes. Mal schopnosť na sebe pracovať. Paradoxne, práve Ján Čarnogurský, o ktorom sa zvykne hovoriť, že nemal dar hovoriť tak, aby tomu väčšina rozumela, spomína, ako ešte na začiatku 90. rokov Dzurindovi dohovoril, nech na mítingoch nerozpráva o dlhovej službe štátu, ale nech to povie nejako zrozumiteľnejšie. „A potom som si všimol, že začal hovoriť o živote na sekeru,“ smeje sa Čarnogurský. Na svojom imidži a vystupovaní pracoval dlhodobo. Človek, ktorý neskôr pri utváraní SDK pred voľbami v roku 1998 pomáhal budovať Dzurindov imidž, spomína: „Bol strašne ambiciózny, sršala z neho akási pozitívna energia, chcel byť lídrom. Vtedy veľmi pohol aj so svojou angličtinou. Veľmi sa chcel naučiť, ako osloviť ľudí. A to, čo sme vymysleli, zvyčajne hneď konzultoval s Gabrielom Palackom.“
Dzurinda sa programovo usiloval o „ľudovosť“ a v tomto snažení pokračuje prakticky až dodnes. „Vnímal som ho ako politika s empatiou voči ľuďom v priamom styku. Prispôsoboval sa im,“ hovorí dnes niekdajší politik VPN, neskôr Demokratickej strany a dnes OKS Peter Zajac. „Je to talentovaný, schopný mladý politik, ktorý vyrástol v prostredí KDH, a ja som na to hrdý,“ tvrdil v roku 1997 Ján Čarnogurský. „Keď sa v roku 1992 začal v médiách objavovať Mikuláš Dzurinda, videl som vňom budúceho predsedu KDH,“ povedal podpredseda KDH Vladimír Palko na začiatku roku 1998. Dzurinda sa predsedom chcel stať už v roku 1996 – súboj s Jánom Čarnogurským však prehral.

.spojenci so Šimkom
Dzurindova snaha o „ľudovosť“ však mala aj odvrátenú stranu – princípy, postupom času aj tie základné, na ktorých jeho strana stála, začal časom považovať za čosi ako príťaž, ktorá KDH oberá o podporu verejnosti. Vo vnútri KDH sa začali po voľbách v roku 1994 čoraz častejšie objavovať úvahy, že stranu treba otvoriť a profilovať „viac občiansky“. Najvýznamnejším nositeľom týchto myšlienok bol podpredseda strany Ivan Šimko, podľa ktorého mala zmena štýlu politiky strane zaistiť väčší úspech u voličov. K tomuto prúdu začal v druhej polovici 90. rokov stále viac inklinovať aj Dzurinda. „Vnímal som ho ako šikovného koncového hráča. Rozumel mojim ideám, ale vedel ich komunikovať zrozumiteľnejším jazykom, než som to dokázal ja. Spolupráca s ním mi vyhovovala, a takto vznikla aj Dzurindova kandidatúra na predsedu proti Čarnogurskému,“ spomína dnes Ivan Šimko. Dzurinda však interpretáciu, že bol len súčasťou Šimkovho plánu, vždy odmietal. „Idea silnej modernej ľudovej strany je moje dielo. Dlho som o tom premýšľal, diskutoval som s mladými ľuďmi a nakoniec som pochopil, že KDH sa musí otvoriť, ak chce hrať rolu, aká kresťanskej demokracii v Európe náleží,“ povedal napríklad v roku 1998. Vo vnútri strany mal Dzurinda najsilnejšiu podporu v prešovskom regióne.
„Politická strana, hodná tohto mena, má aj fundamentalistov, aj pragmatikov. Má ich aj súčasné KDH – ja patrím skôr k fundamentalistom a Dzurinda skôr k pragmatikom,“ komentoval situáciu v strane v októbri roku 1997 jej vtedajší predseda Čarnogurský. Ako hodnotí spojenectvo Šimka s Dzurindom dnes? „Medzi Šimkom a Dzurindom žiadne vrelé vzťahy neboli. Šimko si uvedomoval, že nie je schopný s touto líniou v KDH preraziť a začal podporovať Dzurindu ako alternatívu voči mne.“ Hoci na sneme v roku 1996 Dzurinda súboj s Čarnogurským o post predsedu prehral, vo svojom úsilí, zhutnenom do hesla „nemajme na voliča prisilné nároky“, pokračoval. Niekedy pritom zabúdal na kľúčové princípy strany, ktorú reprezentoval. „Pamätám sa, že na jednom zasadnutí predsedníctva strany navrhol, aby sme nehovorili o témach, ktoré nám škodia. Chcel, aby sme dali verejný prísľub, že jedno volebné obdobie nebudeme hovoriť o zmenách zákona o interrupciách. Pre mňa to bol signál, kam až je schopný zájsť v snahe získať moc,“ spomína Čarnogurský. V čase budovania jednoliatej alternatívy voči Mečiarovmu HZDS sa ukázalo, že Dzurinda neváha „vo vyššom záujme“ opustiť aj oveľa menej principiálne postoje.

.konečne líder
Pred voľbami v roku 1998 sa vtedajšie opozičné strany rozhodli, že proti silnému Mečiarovmu HZDS musia postaviť rovnako silné zoskupenie. Pôvodnú Čarnogurského predstavu o priblížení KDH s DS neskôr doplnila Demokratická únia, strana s nie veľmi jasným programom, ktorej protagonistov najviac spájalo to, že do roku 1994 odišli od Mečiara.
Vznikla takzvaná Modrá koalícia. Neskôr sa pridali aj preferenciami takmer bezvýznam ní sociálni demokrati a Strana zelených. Hoci ich voličský prínos bol minimálny a ich nesúrodosť so zvyškom vznikajúcej SDK sa po voľbách 1998 naplno prejavila, Dzurinda so Šimkom toto riešenie presadili. Dôvod bol jednoduchý – kým pri Modrej koalícii by sa vzhľadom na vtedajšie postoje DS lídrom mohol stať Ján Čarnogurský, v modeli päťkoalície sa výrazne zvyšovali šance Mikuláša Dzurindu. „Keď sme namietali proti päťkoalícii, začali do centrály strany chodiť faxy z okresných centier na východnom Slovensku, že ja a František Mikloško ohrozujeme jednotu opozície a porážku Mečiara,“ hovorí Čarnogurský. Lídrom tejto päťkoalície sa nakoniec stal Mikuláš Dzurinda – tlak spoločnosti a médií bol vtedy príliš veľký na to, aby bol čas zaoberať sa detailmi ako napríklad dodržiavaním dohôd a korektnosťou vo vnútri vtedajšej protimečiarovskej opozície. Prehliadaná vtedy bola ohromná angažovanosť novinárov v prospech Dzurindu či jeho zákulisné dohody s vtedajším riaditeľom televízie Markíza Pavlom Ruskom o mediálnej podpore. Vedenie KDH vtedy napríklad odmietlo Ruskov návrh, že výmenou za podporu SDK bude po voľbách v licenčnej rade „jeho“ väčšina. Rusko tiež tlačil politikov do toho, aby bol Dzurinda hovorcom a lídrom SDK. „My nevydierame politické strany,“ tvrdil Rusko, ktorý však vzápätí po rozhodnutí vedenia KDH osobne dohliadol na to, aby sa v najsledovanejších televíznych správach objavila informácia, že Čarnogurský je podľa prieskumu tretím najnedôveryhodnejším politikom. Bol to účelový krok – v onej správe sa napríklad nespomenulo, že Mečiar je v tomto rebríčku prvým. Dzurindovi podobné ťahy angažovaných „imidžmejkrov“ neprekážali – naopak, systematicky využíval strach z toho, že strata mediálnej podpory môže znamenať volebné zlyhanie opozície.
Keď sa neskôr SDK pre účelovú novelu volebného zákona, ktorá tesne pred voľbami nastavila pre volebné koalície nesplniteľné kritériá, konštituovala ako jedna politická strana, Dzurindovi sa konečne splnil jeho sen. Stál na čele vlastnej politickej strany.

.lojalita
Práve osud SDK ukazuje viac než čokoľvek iné na silný Dzurindov sklon k povyšovaniu svojho záujmu napríklad nad lojalitu voči najbližším politickým spojencom. „Dzurindova základná politická a ľudská stránka je nelojalita voči druhým – priateľom, spolupracovníkom, politickým partnerom,“ tvrdí napríklad Peter Zajac. Táto črta sa prejavila už veľakrát. Po voľbách 1998 sa napríklad v čase zostavovania vlády Dzurinda oveľa viac venoval debatám s predsedom SDĽ Migašom než diskusiám so svojimi prirodzenými spojencami v SDK i v SMK – tých, naopak, pri mnohých rozhodnutiach obchádzal. Po voľbách tiež pracoval na tom, aby SDK pretrvala ako politická strana, teda aby sa nevrátila do podoby koalície. Podľa ľudí ako Ján Čarnogurský, Ján Langoš (vtedajší predseda DS), Vladimír Palko či Peter Zajac tým porušil dohodu. Tá však nemala písomnú dohodu, a keby aj mala, Dzurinda by sa „svojej“ strany zrejme nebol vzdal. Návrat do KDH by pre Dzurindu znamenal, že by musel začať brať do úvahy aj názory ľudí, ktorí nie celkom zdieľali jeho víziu budovania silnej ľudovej strany. Taká pevná však jeho lojalita k strane, kde politicky vyrástol, nebola. „Do KDH prišiel až neskôr a nezažil fázu jeho budovania. Odrazu bol predsedom SDK a premiérom. Keď hrozilo, že SDK mu zanikne, rozhodol sa ukradnúť KDH, čomu som však povedal nie,“ hodnotí vtedajšie Dzurindove kroky Čarnogurský. „Porušil všetky dohody smaterskými stranami, v SDK ostali peniaze za voľby, hoci kampaň robili jednotlivé strany a založil SDKÚ na ich chrbte,“ komentuje tú dobu Peter Zajac.
A ako svoj postup zdôvodnil sám Dzurinda? „Jednoducho som to musel urobiť. Dostával som sa do polohy hovorcu päťkoalície namiesto premiéra. Moja autorita začala prudko klesať a ak by som nebol nič urobil, prispel by som k destabilizácii vlády. Bol to absolútne vynútený krok,“ obhajoval sa v roku 2002 v denníku SME.
Problém dodržiavať dohody mal však Dzurinda počas oboch funkčných období. Politici SMK mu vyčítali, že ich podrazil pri rozhodovaní o územnosprávnom členení Slovenska a chvíľu dokonca uvažovali o odchode z koalície. Kresťanskí demokrati z druhej Dzurindovej vlády vinou postoja SDKÚ k ratifikácii zmluvy o výhrade svedomia aj skutočne odišli. Ako sa v tomto zmysle Dzurinda vyvíja? Peter Zajac tvrdí, že „je stále rovnaký, len jeho spôsoby sú čoraz viditeľnejšie. Ale všetko to, o čom sa hovorilo v rokoch 2002 až 2006, robil už v rokoch 1998 až 2002 – pakty poza chrbát vlastných partnerov, odpočúvanie, nelojalita voči partnerom a zároveň vyžadovanie ich lojality voči nemu“.

.mám pocit, že na to nemá
V rokoch 1998 – 2002 stál Dzurinda na čele vlády, tvorenej rôznorodými stranami. Pred užšou kooperáciou s programovo blízkymi SMK a KDH najmä spočiatku uprednostňoval účelové spojenectvo s SDĽ (podobne ako v jeho druhej vláde s ANO). Malo to svoje dôsledky – aj preto mu mnohí najmä zo začiatku vyčítali pasivitu a nedostatok odvahy ísť do súbojov o realizáciu potrebných reforiem. Za všetkých to už na jar roku 1999 zhrnul Dzurindov veľký podporovateľ, hudobník a humorista Jaro Filip vetou: „Mám pocit, že na to nemá.“ Práve vtedy sa ukázala jedna z Dzu rindových silných stránok – po uverejnení citovaného rozhovoru sa premiér s Filipom stretol v istej bratislavskej reštaurácii a ten vzápätí napísal článok, v ktorom svoje vyjadrenie zobral späť. Práve takýto osobný „networking“ odvtedy Dzurinda používa veľmi často – keď cíti, že rastie nesúhlas nejakej vplyvnej osoby alebo skupiny (najčastejšie umelcov) voči jeho osobe, zorganizuje stretnutie, na ktorom osobne vysvetľuje, „ako to je naozaj“. Ukázalo sa, že účinne. Dzurinda je podľa jeho bývalého politického poradcu na Úrade vlády Viktora Márošiho typickým technokratom. „So všetkým dobrým aj zlým. Určite sa nedá označiť za intelektuála, ktorý ma potrebu témy do hĺbky rozoberať. Má dar sústrediť sa na podstatu problému a ostatným sa nezdržuje.“ Pobyt v premiérskej kancelárii mal za dôsledok aj jeho uzatváranie sa voči okoliu. Podľa Márošiho „tesne po roku 1998 konzultoval svoje rozhodnutia so širším tímom ľudí, neskôr sa však radil už iba s tými, ktorých považoval za politických hráčov. Boli to najmä Šimko, Palacka, Pittner a Mikloš.“ Ivan Šimko si však spomína, že po nejakom čase aj tieto debaty ustali a premiér volil skôr kabinetný štýl rozhodovania – separátne hovoril so zainteresovanými a potom rozhodol. Problémom bol aj výber spolupracovníkov či ľudí do rôznych pozícií. „Pripomínalo mi to vyťahovanie ľudí z klobúka. Ak bolo treba, rýchlo sa niekto našiel, rovnako rýchlo sa však potom naňho aj zabudlo,“ tvrdí Mároši. Zatiaľ posledným príkladom je osud Ernesta Valka, ktorý sa prekvapivým rozhodnutím vedenia SDKÚ na poslednú chvíľu nedostal na ich volebnú kandidátku.

.teflónový typ
Počas svojho premiérstva musel Dzurinda prestáť veľa politických káuz. Tretí mobilný operátor, Nafta Gbely, Devín banka, „vláčiky“, „sponzori SDKÚ“, predaj budovy na Medenej ulici, „skupinka“... – to všetko riešil po svojom. Mároši, ktorý z SDKÚ vystúpil po kauze „skupinka“, dnes hovorí, že premiér pri riešení takýchto krízových situácií nikdy nekonal pod tlakom. „Jednoducho tie kauzy nechával vyhniť a oprávnene sa spoliehal, že za krátky čas odznejú.“ Kauzy mu nepochybne poškodili, ale ani jedna zatiaľ jeho kariéru trvalejšie neohrozila. „Má tú schopnosť, že všetky škandály po ňom skĺzavajú ako voda. Vie sa otriasť a ísť ďalej,“ tvrdí Čarnogurský. Dzurindov sklon nevstupovať do problémov zahorúca a počkať, ako sa veci vyvinú, mnohí kritizujú ako alibistický a vypočítavý. Po ôsmich rokoch však možno povedať, že je účinný.
Pokiaľ ide o jeho štýl, pozoruhodné sú aj Dzurindove premeny pri verejnom vystupovaní. Doma s novinármi hovorí nerád a pri verejných vystúpeniach sa uvoľní málokedy, čo je v ostrom kontraste s jeho vystúpeniami pred zahraničným publikom. Doslova nadšenie vzbudila jeho vlaňajšia debata s českou ekonomickou elitou, ktorá sa v rámci akcie Sdružení Lípa stretla v Bratislave. Na nedávnom kongrese českej ODS mal vraj jeho prejav taký úspech, že podľa jedného z prítomných novinárov „ak by v tej chvíli kandidoval na predsedu ODS, stane sa ním“. Rovnako aj v rozhovoroch pre české médiá robí Dzurinda oveľa lepší dojem než v tých domácich. Cudzí novinári možno nie sú takí zaťažení minulosťou a cudzie publikum možno nedovidí do všetkých detailov – ale bude to aj v tom, že Dzurinda je pred nimi jednoducho v menšom strese.

.splnil svoju úlohu
Aký teda vlastne bol a je Mikuláš Dzurinda? „Jeho silnou stránkou je, že vie vždy urobiť väčší podraz ako jeho partneri. Slabou stránkou zasa to, že sa zmenšuje počet jeho priateľov. Dnes už má žltú kartu od KDH, SMK aj SF,“ tvrdí Peter Zajac. Zaujímavé však je, že aj napriek tomu sú aj mnohí jeho veľkí protivníci z minulosti dnes pomerne zhovievaví. „Mám voči nemu mnohé námietky, ale z historického hľadiska Dzurinda svoju úlohu splnil. Zmena orientácie Slovenska a prekonanie hrozby izolácie sa jeho vládam podarili,“ hovorí napríklad Ján Čarnogurský.
Na to, či v Dzurindovej bilancii prevažujú plusy alebo mínusy, sú však veľmi rozdielne názory. Mnohí hovoria, že aj keď sa jeho vládam podarilo zmeniť krajinu a presadiť kľúčové reformy, cena je privysoká. „Svojím štýlom a čisto mocenským chápaním politiky zdiskreditoval reformy natoľko, že tým pripravil pôdu pre parlament, v ktorom bude mať väčšinu Smer, HZDS, SNS a KSS, ak sa dostane do parlamentu. Vytvoril všetky predpoklady na utvorenie neslušnej podoby a tváre Slovenska,“ zhŕňa pocity týchto ľudí Zajac.
S Dzurindom sú spojené aj úspechy – aj preto dnes môže kampaň stavať na tom, že „ide o úspešné Slovensko“. Či bude tento úspech dlhodobý, dnes nevedno. Cena zaň je naozaj vysoká, rovnako ako aj za to, že Slovensko prakticky nemá nijakú silnú proreformnú alternatívu, ktorá by pre Dzurindu a jeho ľudí bola prirodzeným mantinelom. Podozrenia z kupovania poslancov, z korupcie (tie sa však netýkali len Dzurindovej strany), nedodržiavanie dohôd – či bola táto cena nevyhnutná, o tom sa budú viesť spory prinajmenšom do oznámenia výsledkov volieb.
Ako však hovorí Ján Čarnogurský, „tomu stavu spoločnosti, aký tu bol, zodpovedal Dzurinda lepšie ako ja. Doba si ho našla“.

MIKULÁŠ DZURINDA/Predseda vlády
SR od roku 1998 dodnes, predseda SDKÚ. Narodil
sa 4. 2. 1955 v Spišskom Štvrtku. Po absolvovaní
Vysokej školy dopravy a spojov v Žiline
pracoval vo Výskumnom ústave dopravnom,
neskôr ako riaditeľ pre informačné technológie
na oblastnom riaditeľstve Československých
štátnych dráh v Bratislave. V roku 1990 vstúpil
do KDH, v roku 1991 sa stal námestníkom ministra
dopravy. Od roku 1992 poslanec NR SR,
neskôr minister dopravy, podpredseda KDH,
predseda SDK. V roku 2000 založil SDKÚ.