Forgot your password?
Podobenstvo o novinárskej etike a právnom štáte
Publicista Miloš Čermák: Pamätám sa na prípad amerického novinára zo štátu Nevada, ktorý usvedčil istú spoločnosť zo znečisťovania jazera Tahoe. Dôkazy však získal nelegálnym spôsobom a napriek tlaku verejnosti i médií bol odsúdený na niekoľko týždňov väzenia. Keď si trest odsedel, vrátil sa k svojej práci ako hrdina a neskôr získal niekoľko novinárskych cien. Manažéri zmienenej spoločnosti strávili vo väzení mnoho rokov.
http://www.sme.sk/c/3476104/kde-je-pes-zakopany.html
Kde je pes zakopaný?
Znie to ako dobré východisko satirického politického skeču, lenže sa to naozaj stalo. Slovenská vláda sa mimoriadne zišla, aby prijala uznesenie „o neznánom fotografovi, ktorý preliezol plot ministerky Tomanovej a uspal jej psa“.
V tom istom dokumente vláda vyzvala generálneho prokurátora, aby incident prešetril. Takéto uznesenie nedáva veľmi zmysel. Ak došlo k vniknutiu na súkromný majetok, mala by ho polícia vyšetriť tak či tak. Je celkom jedno, či ide o ministerku a novinára. Nie je však dôvod, aby sa „prelezením plota“ zaoberal generálny prokurátor. Postačí, keď incident vyrieši miestne policajné oddelenie. V slušnom štáte nemajú politici nárok na nadštandardné zaobchádzanie. A práve tak ani novinári nemajú nijaké zvláštne privilégiá.
Veľa ľudí si myslí, že novinárom takéto privilégiá patria alebo, že ich dokonca vyžadujú. Ale to nie je pravda. Novinársky preukaz nie je z právneho hľadiska ničím iným než zdrapom papiera. A už vôbec neumožňuje jeho držiteľovi porušovať zákon. Vo filmoch niekedy vidíme, ako sa novinári za tmy vkrádajú na cudzí pozemok, aby na ňom našli zakopanú mŕtvolu, alebo v kancelárii tajne kopírujú dokumenty, usvedčujúce bezúhonného biznismena z pašovania zbraní. Ale to sú buď zlé filmy, alebo zlí novinári.
Novinári nemajú iné práva než bežní občania. Navyše ich vlastné etické pravidlá im porušovanie zákona zakazujú. Ak novinár získa nejaké informácie nezákonne, nemal by ich on ani redakcia použiť.
V etickom kódexe denníka New York Times sa vyslovene píše: „Členovia redakcie musia pri získavaní informácií dodržiavať zákon. Nesmú násilím vnikať do budov, obydlí, bytov ani kancelárií. Nesmú odcudzovať dáta, dokumenty ani iný majetok, vrátane nehmotného vlastníctva, ako sú databázy, emaily alebo hlasové správy. Nesmú odpočúvať telefóny, prenikať do počítačových súborov či inak elektronicky odpočúvať informácie. Skrátka nesmú robiť vôbec nič nezákonné.“
To je samozrejme ideálny stav. Pravda je taká, že novinári sa často najrôznejších prečinov či dokonca trestných činov dopúšťajú. Ale nezbavuje ich to zodpovednosti a prípadného postihu. Niekedy si i novinári myslia, že ich k porušeniu týchto pravidiel či dokonca zákonov oprávňuje tzv. verejný záujem. Áno, táto kategória existuje, ale ani tá nemá nijakú právnu hodnotu. Navyše je to kategória veľmi nejasná, jej presnú definíciu nemáme.
Najlepšie ju pochopíme na príklade. Keď fotograf vnikol na cudzí pozemok, aby vyfotografoval nahú speváčku pri bazéne, potom nepochybne nekoná vo verejnom záujme. Ale ak patrí ten pozemok jadrovej elektrárni a novinár chce získať dôkazy, že tam jej majitelia nelegálne zakopávajú vyhorené palivo, potom o verejný záujem ide. Môže tak zachrániť zdravie či životy mnohých ľudí.
Ale ani to ho nezbavuje trestnej zodpovednosti. Pamätám sa na prípad amerického novinára zo štátu Nevada, ktorý usvedčil istú spoločnosť zo znečisťovania jazera Tahoe. Dôkazy však získal nelegálnym spôsobom a napriek tlaku verejnosti i médií bol odsúdený na niekoľko týždňov väzenia. Keď si trest odsedel, vrátil sa k svojej práci ako hrdina a neskôr získal niekoľko novinárskych cien. Manažéri zmienenej spoločnosti strávili vo väzení mnoho rokov.
Takto nejako si možno ideálne predstaviť fungovanie právneho štátu. Zákony platia pre každého, čo inak nezmenšuje, ale ani neposilňuje slobodu slova. Tá existuje nezávisle. Je to jednoduchá rovnica, do ktorej nijaká vláda, jej uznesenie a ani generálni prokurátori nepatria.
8. 9. 2007 | Miloš Čermák (Autor je publicista)
Kde je pes zakopaný?
Znie to ako dobré východisko satirického politického skeču, lenže sa to naozaj stalo. Slovenská vláda sa mimoriadne zišla, aby prijala uznesenie „o neznánom fotografovi, ktorý preliezol plot ministerky Tomanovej a uspal jej psa“.
V tom istom dokumente vláda vyzvala generálneho prokurátora, aby incident prešetril. Takéto uznesenie nedáva veľmi zmysel. Ak došlo k vniknutiu na súkromný majetok, mala by ho polícia vyšetriť tak či tak. Je celkom jedno, či ide o ministerku a novinára. Nie je však dôvod, aby sa „prelezením plota“ zaoberal generálny prokurátor. Postačí, keď incident vyrieši miestne policajné oddelenie. V slušnom štáte nemajú politici nárok na nadštandardné zaobchádzanie. A práve tak ani novinári nemajú nijaké zvláštne privilégiá.
Veľa ľudí si myslí, že novinárom takéto privilégiá patria alebo, že ich dokonca vyžadujú. Ale to nie je pravda. Novinársky preukaz nie je z právneho hľadiska ničím iným než zdrapom papiera. A už vôbec neumožňuje jeho držiteľovi porušovať zákon. Vo filmoch niekedy vidíme, ako sa novinári za tmy vkrádajú na cudzí pozemok, aby na ňom našli zakopanú mŕtvolu, alebo v kancelárii tajne kopírujú dokumenty, usvedčujúce bezúhonného biznismena z pašovania zbraní. Ale to sú buď zlé filmy, alebo zlí novinári.
Novinári nemajú iné práva než bežní občania. Navyše ich vlastné etické pravidlá im porušovanie zákona zakazujú. Ak novinár získa nejaké informácie nezákonne, nemal by ich on ani redakcia použiť.
V etickom kódexe denníka New York Times sa vyslovene píše: „Členovia redakcie musia pri získavaní informácií dodržiavať zákon. Nesmú násilím vnikať do budov, obydlí, bytov ani kancelárií. Nesmú odcudzovať dáta, dokumenty ani iný majetok, vrátane nehmotného vlastníctva, ako sú databázy, emaily alebo hlasové správy. Nesmú odpočúvať telefóny, prenikať do počítačových súborov či inak elektronicky odpočúvať informácie. Skrátka nesmú robiť vôbec nič nezákonné.“
To je samozrejme ideálny stav. Pravda je taká, že novinári sa často najrôznejších prečinov či dokonca trestných činov dopúšťajú. Ale nezbavuje ich to zodpovednosti a prípadného postihu. Niekedy si i novinári myslia, že ich k porušeniu týchto pravidiel či dokonca zákonov oprávňuje tzv. verejný záujem. Áno, táto kategória existuje, ale ani tá nemá nijakú právnu hodnotu. Navyše je to kategória veľmi nejasná, jej presnú definíciu nemáme.
Najlepšie ju pochopíme na príklade. Keď fotograf vnikol na cudzí pozemok, aby vyfotografoval nahú speváčku pri bazéne, potom nepochybne nekoná vo verejnom záujme. Ale ak patrí ten pozemok jadrovej elektrárni a novinár chce získať dôkazy, že tam jej majitelia nelegálne zakopávajú vyhorené palivo, potom o verejný záujem ide. Môže tak zachrániť zdravie či životy mnohých ľudí.
Ale ani to ho nezbavuje trestnej zodpovednosti. Pamätám sa na prípad amerického novinára zo štátu Nevada, ktorý usvedčil istú spoločnosť zo znečisťovania jazera Tahoe. Dôkazy však získal nelegálnym spôsobom a napriek tlaku verejnosti i médií bol odsúdený na niekoľko týždňov väzenia. Keď si trest odsedel, vrátil sa k svojej práci ako hrdina a neskôr získal niekoľko novinárskych cien. Manažéri zmienenej spoločnosti strávili vo väzení mnoho rokov.
Takto nejako si možno ideálne predstaviť fungovanie právneho štátu. Zákony platia pre každého, čo inak nezmenšuje, ale ani neposilňuje slobodu slova. Tá existuje nezávisle. Je to jednoduchá rovnica, do ktorej nijaká vláda, jej uznesenie a ani generálni prokurátori nepatria.
8. 9. 2007 | Miloš Čermák (Autor je publicista)
