Carl Gustav Jung: Odpoveď Jóbovi (recenzia)

Deväť rokov pred svojou smrťou, v roku 1952, napísal velikán svetovej analytickej psychológie Carl Gustav Jung svoje posledné dielo. K napísaniu útlej knižky ho inšpirovalo vyhlásenie dogmy o nanebovzatí Panny Márie pápežom Piom XII. roku 1950. Sedemdesiatšesťročný psychiater a filozof náboženstva sa na sklonku svojho života rozhodol využiť svoje psychologické teórie pri pohľade na Bibliu, judaizmus, kresťanstvo (v minulosti, prítomnosti i budúcnosti) a sformuloval tak svoju Odpoveď Jóbovi.

Tomu, kto je v analytickej psychológii úplny nováčik, sa na začiatok istotne bude hodiť krátky prehľad základných jungiánskych pojmov, na ktorých je postavená celá konštrukcia Odpovede Jóbovi. Jung rozoznáva tri základné vrstvy ľudskej mysle - vedomie, personálne nevedomie (teda hlboká priepasť ľudskej duše, kam sa "odkladajú" traumatizujúce prežitky, aby zbytočne nezaťažovali vedomie - tam z nich postupom času vykvasia rozličné neurózy a komplexy) a niečo, čomu Jung hovorí kolektívne nevedomie. Konceptom kolektívneho nevedomia sa Jung snažil vysvetliť prítomnosť podobných, ba celkom identických obrazov v snoch a fantáziách mnohých svojich pacientov. Kolektívne nevedomie je podľa neho akýmsi zásobníkom zážitkov predľudských evolučných foriem. V ňom majú pôvod všetky náboženské predstavy a mýtické obrazy, ktoré sú si napriek obrovskej geografickej vzdialenosti častokrát také blízke. Tieto všetkým ľuďom spoločné primordial images vyrastajúce z kolektívneho nevedomia nazval archetypmi.

Jung postuloval niekoľko základných archetypov, ktoré o sebe dávajú vedieť nielen v individuálnych snoch, ale aj náboženských predstavách - Persona, Tieň, Anima / Animus, Matka, Dieťa, Mudrc, "Selbst". Bolo by však chybou považovať archetypy len za akési obrazy. Archetypy, pretože vyrastajú z niečoho "transcendentálno-vedomého" sú rovnako ako duša nepostihnuteľné. Môžeme si vytvárať len ich modely, až k nim neprenikneme. Práve preto, že nie sú úplne v našej moci, že sa nachádzajú, ako píše Jung, "mimo našej ľubovôle", netreba ich pokladať iba za objekty našej predstavivosti, "ale za svojprávne subjekty". Majú svoj pôvod mimo nás, v kolektívnom nevedomí, preto sú autonómne - to treba pri ich pozorovaní zohľadňovať. Pri sledovaní archetypov totiž pozorujeme nielen to, ako sa správajú, ale aj to, ako sa pod ich vplyvom správame my.

Archetypy sú totiž veľmi úzko prepojené s naším psychickým životom. Akoby ho odzrkadľovali. (Alebo snáď náš život odzrkadľuje autonómnu činnosť archetypov?) Carl Gustav Jung žil od detstva v zajatí akejsi vnútornej duality - na jednej strane to bol neistý, vlastnou hriešnosťou posadnutý syn protestanstského pastora, na druhej strane zasa zasnený prírodný mystik vzdialený ľuďom, no zvláštnym spôsobom blízky stvoreniu i Bohu. Vedomie duality sa premietlo aj do jeho psychologickej teórie - ľudská duša podľa neho túži po naplnení, ktoré sa nazýva individuácia. Individuácia je vlastne dosiahnutím archetypu "Selbst" - autentickej osobnosti, Seba, Svojskosti, ktorý je podľa Junga v podstate identický s obrazom Boha v nás. Dualita, protikladnosť analytického vedomia a kreatívneho nevedomia je zdrojom psychickej energie - vyvažuje dušu kdesi okolo ideálneho stredu. Proces individuácie je nikdy nekončiacim procesom diferenciácie a integrácie protikladov ľudskej duše. Vyjadrením integrácie na úrovni archetypov je práve archetyp Seba.

Presvedčený o správnosti svojej psychologickej teórie hľadal Carl Gustav Jung neúnavne až do svojej smrti pôvod náboženských predstáv a symbolov v archetypoch kolektívneho nevedomia. Náboženské predstavy vznikajú vzájomnou interakciou medzi nami a týmito mocnými obrazmi, odrážajú to, čo sa deje v nás samotných, ich pôvod však (ostatne, tak ako Boha) nemožno odkryť. Odpoveď Jóbovi preto začína C.G.Jung príznačne - popri fyzických pravdách deklaruje svojbytnosť duševných právd, ktoré majú rovnakú hodnotu a platnosť ako fyzické fakty. "Fyzickosť nie je jediným kritériom pravdy," píše. Náboženské výpovede patria k duševným pravdám - o fyzickú platnosť sa ani neusilujú, neukazujú na skutočnosť hmoty, ale "skutočnosť zmyslu", ktorú fyzicky uchopiť nemožno. Ľudská duša je autonómny faktor. A pretože transcendentno nemožno odkryť ani pochopiť, Jung sa vo svojej Odpovedi odmieta zaoberať transcendentálnymi skutočnosťami. "Som si plne vedomý toho, že sa budem pohybovať vo svete obrazov a ani jedna z mojich úvah nezasiahne do nepoznateľného," píše. Výpovede Biblie považuje za "vyjadrenia duše", ktoré však poukazujú na "na skutočnosti transcendujúce vedomie" - archetypy vyrastajúce z kolektívneho nevedomia. Preto je dôležité myslieť na to, že keď Jung píše o Bohu, Kristu, Duchu Svätom či Panne, má na mysli psychické fakty, nie samotnú podstatu Božstva, nech už si pod ním každý predstaví čokoľvek.

Biblický príbeh o bohatom a spravodlivom Jóbovi a Jahvem - Bohu, ktorý podľahne Satanovmu pokušeniu a "testuje" Jóbovu vernosť tak, že na neho dopúšťa jednu pohromu za druhou, až napokon Jób končí opustený, chudobný a nemocný na smetisku - interpretuje Jung inak, než býva obvyklé. V Biblii sa totiž častokrát stretávame s Bohom, ktorý veľmi nepripomína milujúceho a dobrotivého otca, za ktorého sa vydáva. V príbehu o Jóbovi sa Boh ukazuje dokonca v úplne opačnom svetle - je nespútaný, neregulovateľný, správa sa ako tyran opitý mocou, vyžaduje absolútnu vernosť, ba dokonca hlasné chvály a oslavné piesne. Nerešpektuje nijaké morálne normy, pretože on ich určuje. Jahve je symbolom nevedomia, predstavuje totálnu antinómiu - rozpornosť: dobro i zlo zároveň. Pretože nemá nikoho, kto by ho obmedzoval, nevie, čo je to sebareflexia. Preto neznesie ani náznak kritického myslenia.

Na počiatku, pri stvorení sveta, bola Jahveho družkou Sofia - božská múdrosť, neskôr na ňu však zabudol a vymenil ju za Izrael. Sofia bola potlačená. Jahve orientuje svoju obsesívnu žiarlivosť na Izrael a nevernosť svojej družky k sebe samému prísne trestá. Príbeh o Kainovi a Ábelovi je zasa obrazom dvoch Jahveho synov, reprezentujúcich jeho antinomickú povahu: Satana, ktorý zneužíva Jahveho nevedomie a neustále ho pokúša proti ľuďom a Krista. Keď Jób vyčíta Jahvemu, že ho bezdôvodne trápi, zosype sa na neho 71 veršov o Jahveho všemohúcnosti. Jób konečne odkrýva Jahveho nevedomosť a jeho antinomickú povahu. Tým sa Jób vlastne dostáva na morálne vyššiu úroveň, dokonca nad Jahveho, pretože vidí, že Boh do obrazu Jóba iba projektuje svoje vlastné pochybnosti o sebe samom, z ktorých má strach.

Jahve tuší, že Jób ho svojím spôsobom prevýšil. Človek má niečo, čo jemu chýba - sebareflexiu. Rozpomína sa na svoju družku Sofiu (Príslovia a Kniha múdrosti, knihy, v ktorých hrá Sofia, hebrejsky Chochma, jednu z hlavných úloh, sú o niečo mladšie než Jób) a jej znovuobjavenie sa je znamením, že Jahve sa túži transformovať. Jahve sa obnovuje, pretože ho prevýšil jeho vlastný výtvor. Chce odčiniť svoju vinu tým, že sa stane človekom. Mária je ako obraz Sofie stvorená bez hriechu na to, aby počala Syna, ktorý svojou smrťou na kríži odstráni vinu Jahveho na človeku - Boh odrazu prežíva všetko to, čo uvalil na človeka. Kristus dáva odpoveď Jóbovi. Satan stráca svoje výsostné postavenie a ochranu Jahveho nevedomia - preto Kristus môže povedať: "Videl som satana padať ako blesk z neba." (Lk 10,18) Kristus je pre Junga obrazom archetypu Seba - individuácie, integrácie protikladov ľudskej duše. Celá Jahveho cesta od stvrenia sveta skrz Jóba ku Kristovi je teda cestou od nevedomia k naplneniu, cesta, ktorou kráčajú nielen ľudia, ale v Jungovej interpretácii i Boh.

Dielo transformácie božstva skrze inkarnáciu napriek tomu nie je dokonané. Kristus bol však bez hriechu a stál svojím spôsobom nad ľudstvom. Inkarnácia Boha v človeku preto potrebuje svoje pokračovanie - ním je Duch Svätý. Navyše - v Kristu (a v Márii) Boh demonštroval svoju dobrú stránku bez toho, aby zobral v úvahu tú temnejšiu. Tá sa prejavuje vo víziách svätého evanjelistu Jána, nazvaných Apokalypsa - Ján, hlásateľ Boha ako čistej Lásky a najcnostnejšieho súcna nám v Apokalypse predstavuje Jahveho ako nespútaného sudcu a opisuje vízie nepredstaviteľného hnevu a hrozivej kozmickej deštrukcie. Po manifestácii svetla nasleduje manifestácia tmy, ktorou je Antikrist. "Ľudský subjekt je ako celok per definitionem zakaždým complexio oppositorum a jeho javová stránka je o to temnejšia a hrozivejšia, čím väčšmi si vedomie prisvojuje svetlo a z toho si nárokuje morálnu autoritu... Máme dostatok dôkazov, že napodobňovanie Krista plodí v nevedomí príslušný tieň. Už skutočnosť, že mal Ján videnia, je dôkazom nezvyčajného napätia medzi vedomím a nevedomím." Toto napätie je však, ako sme si už objasnili, zdrojom psychickej energie. Apokalypsa je dokonalým príkladom procesu individuácie: "Jahveho rozhodnutie stať sa človekom je symbolom vývoja, ku ktorému musí dôjsť, ak si človek uvedomí, s akým obrazom Boha sa konfrontuje. Boh pôsobí z ľudského nevedomia a núti človeka k tomu, aby harmonizoval a zjednocoval ustavičné protikladné vplyvy, ktorým je jeho vedomie vystavené zo strany nevedomia. Veď nevedomie chce oboje, rozdeľovať i zjednocovať." A pretože proces individuácie musí byť dokončený úplne, Boh sa vteľuje do človeka, ktorý nie je zbavený dedičného hriechu tak ako Kristus - skrze Ducha Svätého kontinuitne prenáša do tvorstva Kristovu inkarnáciu. V Apokalypse tomu zodpovedá obraz dieťaťa, manifestácie archetypu Seba par excellence, zrodeného z božskej družky, slečnej ženy. Vízia sa končí obrazom hierogamie: posvätného zväzku syna a matky na nebesiach, ktorý Jung interpretuje ako archetypický zdroj vtedy ešte len nedávno prijatej dogmy o Máriinom nanebovzatí.

Aký má celá Odpoveď Jóbovi význam pre dnešného človeka? Ako chápať to, že Boh je dobrý i zlý? Od čoho máme potom odvodzovať svoje morálne postoje? Pre Junga znamená vyšší stupeň morálky jednoducho vyšší stupeň vedomia. "Od vzniku Apokalypsy opäť vieme, že Boh nie je iba na to, aby sme ho milovali, ale aj na to, aby sme sa ho báli. Napĺňa nás dobrom i zlom, veď inak by sme sa ho nemuseli báť, a pretože sa chce stať človekom, musí sa zjednotenie tejto antinómie udiať v človeku. To znamená pre človeka novú zodpovednosť. Už sa nemôže vyhovárať na svoju malosť a ničotnosť, lebo temný Boh mu vtlačil do rúk atómovú bombu i chemické zbrane, a tým mu dal moc vyliať na ostatných ľudí apokalyptické čaše hnevu. Keď sa takpovediac dostal k božskej moci, nemôže naďalej zostať slepým a nevedomým. Musí spoznať povahu Boha i to, čo sa deje v metafyzike, aby pochopil sám seba a tým spoznal Boha." Jung tvrdí, že nemôžeme vedieť, či sú božstvo a nevedomie dve totožné, alebo rozdielne veličiny - sú to hraničné pojmy transcendentálnych obsahov. Boha však nemožno empiricky oddeliť od jedného zvláštneho obsahu nevedomia - archetypu autentickej osobnosti, Seba (Selbst).

Odpoveď Jóbovi bola Jungovým najucelenejším a najobľúbenejším dielom. Jeho odpoveď na otázku po ľudskom utrpení nepochybne odrážala osobné zážitky zmätku a protikladnosti. Napriek tomu stojí pevne uprostred Jungovho psychologického diela. Jeho teóriu archetypov a kolektívneho nevedomia môžeme celkom oprávnene kritizovať. Ťažko povedať, či vôbec existuje niečo ako kolektívne nevedomie. Ani tisíce najrôznejších náboženských predstáv nemožno vysvetliť na základe niekoľkých archetypov účinkujúcich v akejsi "psychologickej dráme" procesu individuácie a zjednocovania protikladov. Nemusíme tiež súhlasiť ani s jeho odvážnymi teologickými koncepciami. Ale Jungove myšlienky sú aj napriek výhradám naďalej výnimočne inšpiratívne - a to hlavne svojou precíznosťou, všímavosťou a pokorou voči transcendentnej skutočnosti, ktorú sa nesnažia teatrálne odkryť v celej jej nahote, ale azda len trošičku poodhaliť - a tým pomôcť človeku pochopiť samého seba v úplnosti.