Osobné nástroje
Nachádzate sa tu: Titulná stránka / Archív / Citáty / Tehotenstvo je prvou ekologickou situáciou ľudského bytia a maternica naším prvým životným prostredím. Ako sa k dieťaťu správame v maternici, tak sa tento človek bude raz správať k svojmu okoliu.
Navigácia
Prihlásiť sa


Nemáte prístup k Vášmu heslu?
 

Tehotenstvo je prvou ekologickou situáciou ľudského bytia a maternica naším prvým životným prostredím. Ako sa k dieťaťu správame v maternici, tak sa tento človek bude raz správať k svojmu okoliu.

Rozhovor s profesorom Petrom Fedorom-Freyberghom
http://www.pravda.sk/fedor
http://spravy.pravda.sk/kto-im-vstepi-respekt-k-zivotu-dzt-/sk_domace.asp?c=A080606_151536_sk_domace_p12

Kto im vštepí rešpekt k životu

7. júna 2008 7:12
Medicínu skončil v Bratislave a založil tu prvé samostatné oddelenie detskej psychiatrie. V roku 1968 odišiel na pozvanie do zahraničia a venoval sa tam už nielen psychiatrii, ale aj gynekológii, psychológii a neuroendokrinológii. Do vlasti sa vrátil až po nežnej revolúcii. Dnes pôsobí striedavo v Bratislave a Prahe, ale aj v ďalších európskych metropolách, kde často prednáša na tému prenatálne dieťa. Je šéfredaktorom štyroch medzinárodných vedeckých časopisov. To je však len malá ukážka z množstva aktivít stále mladistvého profesora Petra Fedora-Freybergha.

Peter Fedor-Freybergh
Peter Fedor-Freybergh
(autor: Ivan Majerský - Pravda)

Na nedávnej medzinárodnej vedeckej konferencii o bezpečnom materstve, ktorá sa konala v Bratislave a nad ktorou ste prevzali záštitu, sa už nehovorilo o embryu ani o plode, ale iba o prenatálnom, čiže nenarodenom dieťati. Prečo?
Lebo nikdy som sa ešte nestretol s tehotnou ženou, ktorá by hovorila o embryu alebo o plode pod svojím srdcom. Vždy len o dieťati. Prenatálne dieťa nie je, navyše, nejakým pasívnym partnerom v tehotenstve, ale veľmi aktívnym a vnímavým "pasažierom v maternici". Vedie s matkou neprestajný dialóg na rôznych úrovniach. - fyziologickej, psychologickej, duchovnej aj sociálnej.

Môžete bližšie vysvetliť, ako prebieha taká komunikácia?

Spočiatku ide o biochemické signály a zmyslovú komunikáciu, neskôr aj psychickú interakciu na nevedomej či podvedomej úrovni. Mám na myslí rôzne podprahové signály. Napríklad želania matky a otca mať syna sa dostávajú týmito cestami aj k prenatálnemu dieťaťu. A ono to cíti, a keď sa narodí ako dievča, môže mať z toho traumu, lebo "vie", že mala byť chlapcom. Nevylučujem, že to má vplyv dokonca na sexuálnu idenditu.

Slávny maliar Salvador Dalí o svojich obrazoch tvrdil, že stvárňujú jeho zážitky pred narodením. Je také niečo možné?
Ale áno, citlivý umelec, ako bol Dalí, má schopnosť si tie zážitky vyvolať v snoch. Prvé dojmy, ktoré prenatálne dieťa prijíma napríklad cez metabolické informácie, sa uschovávajú a sú teda evokovateľné. Vyplýva to z najnovších výskumov, ktoré odhalili súvislosti medzi určitými hormónmi, polypeptidmi (štiepnymi produktmi bielkovín), neurotransmitermi (chemickými látkami uvoľňovanými z nervového zakončenia na synapsii) a procesmi učenia. Tým by sme mohli vysvetliť aj prenatálne obsahy v snoch, voľných asociáciách či hypnotických stavoch.

Chcete povedať, že prenatálne dieťa sa v maternici učí?
Nielen to. Tvrdím, že keby sa neučilo, tak by neprežilo. Prenatálne obdobie totiž nepredstavuje pre dieťa len obdobie rastu, ale aj čas adaptácie. Je to obdobie prudkých hormonálnych zmien v organizme matky a dieťaťa, ktoré sa každú chvíľu musí prispôsobovať novej situácii. Aby sa mohlo prispôsobiť, musí urobiť skúsenosť. A na to si musí pamätať. Pamäť je základná podmienka prežitia. Čo si prenatálne dieťa zapamätá, to sa mu vráti v dospelosti v snoch alebo v stavoch zmeneného vedomia. Zrejme neviete, že najvyšším predstaviteľom našej svetovej organizácie vo Veľkej Británii bol istý čas Yehudi Menuhin?

Ten legendárny huslista a dirigent?
Presne ten. Menuhin mal totiž bohaté prenatálne zážitky. Raz mal ako dirigent viesť veľký orchester a zrazu zistil, že málo známu a zložitú skladbu diriguje spamäti. A keď to neskôr analyzoval, prišiel na jediné vysvetlenie - jeho mama hrala často túto skladbu v čase, keď sa on mal ešte len narodiť.

Dá sa povedať, že dieťa v prvom období po narodení si ešte pamätá na svoj prenatálny život, ale ďalší vývoj tie zážitky potlačí?
Áno, existujú však možnosti, ako si ich v dospelosti vybaviť. Dobrý psychoterapeut to dokáže aj pomocou hypnózy. Porozprávam vám zaujímavý príbeh. Istý bohatý a úspešný obchodník v Nemecku si postavil dom ako palác. A jedného dňa dostal panický strach, že mu v tom dome zateká. Musel donekonečna kontrolovať všetky vodovodné kohútiky. A hoci nič nezistil, tej fóbie sa nevedel zbaviť. Začalo sa to negatívne prejavovať na jeho práci a príjmoch. Nakoniec navštívil jedného môjho kolegu psychiatra, ktorý ovláda umenie hypnózy. A ten ho postupne vrátil do prenatálneho obdobia. Prišli až do štvrtého mesiaca tehotenstva a vtedy sa pacient skrčil do embryonálnej polohy, začal strašne kričať a javiť všetky známky panického strachu. Kolega musel hypnózu prerušiť.

Čo sa stalo v tom štvrtom mesiaci?
Túto otázku si kládol aj kolega psychiater. Našťastie, žila ešte obchodníkova matka, ktorá v záujme synovho uzdravenia neochotne priznala, že ho dlho nechcela mať. Rodičia i snúbenec však boli proti prerušeniu tehotenstva, preto sa vo štvrtom mesiaci na to podujala sama. S ihlicami na štrikovanie. Len čo však začala vytekať plodová voda zľakla sa a prerušila zákrok. Syn si v dospelosti vybudoval obrovský dom, pravdepodobne ako novú istotu, bol však presvedčený, že zomrie, len čo tam začne tiecť. Preto ten panický strach.

Ako sa to skončilo?
Pacient prijal vysvetlenie a postupne sa zbavil svojej fóbie, ale iné som chcel týmto príbehom povedať. Tehotenstvo je prvou ekologickou situáciou ľudského bytia a maternica naším prvým životným prostredím. Ako sa k dieťaťu správame v maternici, tak sa tento človek bude raz správať k svojmu okoliu.

Tvrdíte, že prenatálne dieťa je vnímavou, cítiacou a veľmi citlivou bytosťou. Aké máte na to dôkazy?
Z mojej pôrodníckej praxe je dobre známy prípad malej Kristíny, ktorý sa neskôr dostal aj do odbornej literatúry. Kristínka odmietala mlieko svojej matky. Poslali ho na chemické analýzy, ale nebolo mu nič. V pôrodnici ležali vtedy ženy, ktoré mali veľa mlieka a podujali sa Kristínu pridájať. Ich neodmietla, naopak, pila ako divá. Matka neskôr priznala, že to dieťa nechcela mať počas celého tehotenstva. Znenávidela ho a pociťovala ako cudzie teleso vo svojom tele. Nemohla si ho však dať preč. Kristína to vycítila a vrátila to matke pri prvej príležitosti. Musela nastúpiť psychoterapia. Trvalo sedem dlhých rokov, kým sa matka a dcéra ako-tak spriatelili. Keby bolo tehotenstvo Kristíninej mamy správne vedené, bolo by sa na tieto súvislosti už vtedy prišlo, s psychoterapiou sa mohlo začať v dobrom čase a zabránilo by sa spomínaným dôsledkom.

Stretávali ste sa často vo svojej praxi s podobnými prípadmi?
Veľmi zriedka. Prenatálne dieťa je naozaj citlivý tvor. O to väčším mementom sú prípady ignorovania tejto skutočnosti. Prejavujú sa niekedy, žiaľ, aj v používaných pôrodných technikách, ktoré nie sú vždy úplné citlivé. Pritom sa možno oprávnene domnievať, že v posledných týždňoch tehotenstva dokáže dieťa vnímať a spracúvať informácie už vlastnou psychickou činnosťou. Pri pôrode by sa mal v každom prípade privítať novy človek za najdôstojnejších podmienok ako rovnocenný partner pre matku, otca, lekára, pôrodnú asistentku a celu spoločnosť.

Kedy sa ma začať s výchovou k rodičovstvu? A čo robiť, aby sa budúci rodičia správali zodpovednejšie?
Kľúč je podľa mňa v štepovaní rešpektu pre živé tvory. Nielen pre ľudské bytosti - ale aj pre rastliny a zvieratá. Keby sa tento rešpekt odovzdával z generácie na generáciu, keby už starí rodičia vychovávali svoje deti k absolútnemu rešpektu pre život, potom by ani ich vnuci neprinášali na svet potomstvo s pocitom, že si za tým nemôžu stáť. Lebo keď niečo rešpektujem, tak sa o to aj starám a som za to zodpovedný.

Kedy ste sa začali hlbšie zaujímať o život nenarodeného dieťaťa?
Už keď som začal pracovať ako mladý pôrodník a gynekológ. Všimol som si, aké sú deti rôznorodé, keď sa narodia. Pochopil som už vtedy, že každé dieťa je osobnosť samo osebe. A že sa to muselo niekde vyvinúť, že okrem genetických daností zohralo mimoriadne významnú úlohu aj tých deväť mesiacov tehotenstva. Po medicíne som vyštudoval diaľkovo psychológiu. Dnes si dovolím tvrdiť, že človek je lepším gynekológom, ak je zároveň aj psychológom. A naopak.

V roku 1983 ste sa stali dokonca prezidentom Svetovej organizácie prenatálnej psychológie a medicíny.
A otvoril som ju všetkým odborníkom, ktorí sa zaoberajú prenatálnym obdobím, čiže aj gynekológom, pediatrom, neonatológom, endokrinológom, neurológom a ďalším. O tri roky neskôr sa zišlo na našom kongrese v Salzburgu už takmer 1 500 delegátov. Vznikli národne organizácie, pred dvoma rokmi aj na Slovensku. Som za integráciu vied, ba čo viac, za integráciu vied a umenia. Kedysi som napísal dve knihy pre deti, jedna vyšla v Londýne a bola celkom úspešná. Je o vtákovi v zlatej klietke. O kráse lietania a útrapách zo slobody. Vraciam sa k potrebe zodpovednosti a k slobode rozhodovania.

Ste za právnu ochranu prenatálneho, čiže ešte nenarodeného dieťaťa?
Určite, tak ako som sa právnu ochranu každého života. Myslím si však, že legislatíva veľa nevyrieši, ak človek jednotlivec odmieta rešpektovať život. Ženy, ktoré dieťa nechcú, by začali využívať potratovú turistiku, cestovali by na zákrok niekam do zahraničia. Musí sa zmeniť myslenie, zákon veľa nezmení. Štát by do takýchto intímnych sfér človeka nemal zasahovať. Zažil som obdobie, keď štát odoberal rodinám deti na základe udania susedov. Niekto si takto vybavoval osobne účty a oznámil, že suseda sa zle stará o deti. A štát rozbil rodinu, často bezdôvodne.

Čo s tými prenatálnymi deťmi, u ktorých genetické testy zistia vážne poškodenie?
Opäť to treba nechať na rozhodnutie rodičov. Veriaca žena si nechá aj dieťa s Dawnovým syndrómom, iná možno nie. Musí to však byť slobodná voľba. Žena matka má rozhodnúť, a nie aby rozhodoval za ňu štát. Sloboda voľby je mimoriadne dôležitá. Keď som tu kedysi žil, do rakúskeho Hainburgu sa dalo z Bratislavy kameňom dohodiť, ale Viedenská cesta bola zarúbaná, stali tam drôtené zátarasy. Teraz môžem do Viedne cestovať kedykoľvek. Ale priznávam, že veľmi sa mi nechce. Možno už preto nie, že môžem, kedy si zmyslím.

Prof. MUDr. PhDr. Peter G. Fedor-Freybergh, DrSc. - gynekológ, pôrodník, psychológ a psychiater - v roku 1959 absolvoval Lekársku fakultu UK v Bratislave. Na Filozofickej fakulte UK vyštudoval neskôr psychológiu a na Karlovej univerzite v Prahe obhájil dizertáciu z detskej psychiatrie. V Bratislave založil v roku 1966 samostatne oddelenie detskej psychiatrie pri fakultnej nemocnici. V roku 1968 odišiel na pozvanie Viedenskej univerzity do Rakúska, kde ho neskôr vymenovali za profesora psychoneuroendokrinológie, čo bola prvá profesúra tohto odboru v Európe. Ďalej pôsobil vo Švajčiarsku, Veľkej Británii a Švédsku. Všade ako pôrodník a gynekológ a zároveň ako detský psychiater a psychológ. Od roku 1983 bol prezidentom Svetovej organizácie prenatálnej a perinatálnej psychológie a medicíny. Od roku 1992 je čestným a doživotným prezidentom tejto organizácie. Prednáša na Lekárskej fakulte KU v Prahe, kde získal v roku 1996 profesúru detskej a dorastovej psychiatrie, a na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave, kde vedie Ústav prenatálnej a perinatálnej psychológie, medicíny a sociálnych vied. Je šéfredaktorom medzinárodných vedeckých časopisov Journal of Prenatal and Perinatal Psychology and Medicine (Heidelberg), Neuroendocrinology Letters (Londýn), Biogenic Amines (Paríž) a Activitas nervosa superior (Praha).
Vladimír Jancura, Pravda