Osobné nástroje
Nachádzate sa tu: Titulná stránka / Archív / Citáty / O časoch, kedy sme boli vďační aj za ROHáč
Navigácia
Prihlásiť sa


Nemáte prístup k Vášmu heslu?
 

O časoch, kedy sme boli vďační aj za ROHáč

zahrnuté do: ,
SHOOTY v jednom interview popísal časť mojej pamäti. No, mojej... je to asi generačné. Teda pre ten zlomok našej generácie, ktorá pamäť má.
Vnímali ste ako teenager, o čom bola slovenská politická karikatúra pred rokom 1989?

Samozrejme, že som to vnímal. Vždy sa čudujem ľuďom, ktorí hovoria, že boli mladí a ten režim nevnímali. Ja som ho vnímal intenzívne. Nechápal som, prečo si na školskej akadémii hráme hymnu iného štátu, prečo sa učíme básne o traktoroch a prečo sa musím učiť text Varšavskej zmluvy zamknutý za trest v telocvičnej šatni. Prišlo mi stupídne, prečo ľudia hovoria niečo iné doma ako na verejnosti. Nechápal som, čoho sa tak všetci boja. Nechápal som prečo ma má uchrániť pršiplášť pred atómovou bombou. Videl som prázdne obchody a videl som reklamy na ORF. No aby som neodchádzal od tej karikatúry, u nás doma sa nikdy nepovaľovala Pravda ani Práca, takže tam to nemám odsledované.

Zahraničnej tlače ale veľa nebolo...

V novinovom stánku som kupoval pre otca rakúske komunistické Volkstimme, lebo len v ňom bol program ORF a pre seba Roháč, lebo v ňom boli obrázky. Občas aj nejaké dobré čmajznuté zo zahraničia. Pri tých nikdy nebýval uvedený zdroj, alebo nedajbože autor. Vždy iba zo zahraničnej tlače, alebo ZaTl. Väčšina vecí však stála úplne za nič. Samé trápne vtipy o lenivých úradníkoch a robošoch opierajúcich sa o lopaty. Vrchol odvahy bol šťúrať sa v nedostatku pomarančov a “hajzlpapíru“. V podstate som si to kupoval kvôli Jožinkovi, dieťaťu svojich rodičov od Jozefa Scheka, a poviedkam. Politickým vtipom v Roháči bola venovaná tuším iba jedna či dve strany. Humor bol smerovaný, pokiaľ ma pamäť neklame, zásadne do zahraničia. Samozrejme, že zlý Strýčko Sam, rakety označené písmenom A (atómová), N (neutrónová), alebo H (vodíková). Černosi v reťaziach. Ku – Klux – Klan. Carter, Reagan, Thatcherová, marí sa mi aj Mitterand. Arafat, Castro, a Kaddáfí, boli za sympaťákov. Brežnev sa tuším ani nekreslil, lebo aj jeho realistický portrét by bol považovaný za zneucťujúcu karikatúru. Zvyšok tvorili nekonečné variácie na neškodné témy - niekto podáva žiadosť. Ekologická problematika - pníky a konzervy v lese. Labyrint. Graf (klesajúci). Busta, najlepšie s vavrínovým vencom. Človek za rečníckym pultom. Stroskotanec na ostrove. Zlodej s kyjakom za rohom. Napoleon s rukou strčenou pod kabátom. Muž príde domov a žena v poseli (v skrini chlap alebo niečo iné). Žena s valčekom na cesto za dverami, muž ide neskoro domov. Úradníci v glotových rukávoch. Pečiatky. Predavač(ka) hovorí: Nemáme. Ondrej Zimka, Vladimír Mišanek, Peter Gossányi, Ľubomír Kotrha, Milan Stano mi ukázali cestu, ktorou nikdy nechcem ísť. Svoje renomé u mňa potvrdili aj v porevolučných časoch. Som si istý, že oveľa väčšmi ma ovplyvnil pokrkvaný New Yorker, ktorý som našiel v tých normalizačných časoch niekde doma ako relikviu. Dodnes mám z neho obrázok od Petra Arna pripnutý na stene.

Celé interview s Milanom Šútovcom je na http://www.shooty.sk/buxus/generate_page.php?page_id=3090